Ján Dobrík je slovenský divadelný a televízny herec s obrovskou vášňou pre fotografiu. Poznáme sa osobne už nejakú dobu, na základe čoho môžem potvrdiť, že ho vnímam hlavne ako veľmi dobrého človeka, pre ktorého je rodina základným hodnotovým pilierom, čo je možné cítiť aj z jeho fotografií. Som vďačný, že si popri rodinných povinnostiach a taktiež medzi nakrúcaním nového seriálu a skúškami k pripravovanej premiére divadelného predstavenia našiel čas aj na rozhovor pre Fujista.sk
Si človek, pre ktorého je voľný čas doslova luxusnou komoditou, ako si sa dostal k fotografii ako takej?
Moji kolegovia by Ti povedali, že mám dobrú hlavu na texty. Medzi prvými ovládam svoj text aj texty kolegov, ale nemám dobrú pamäť na zážitky. Mám bratranca, ktorý rozpráva zážitky z nášho spoločného detsva a ja si ich vôbec nepamätám. Preto som si raz povedal, že si skúsim uchovávať atmosféru a zážitky práve prostredníctvom fotoaparátu. Keď som mal asi dvadsať rokov, dostal som na vianoce od bývalej partnerky Lomograf, technická kvalita síce nebola žiadna, ale zážitok z fotenia stál za to.
Začínal si u filmovej fotografie, filmy si si sám aj vyvolával?
Aj keď som prešiel od tej doby niekoľkými filmovými fotoaparátmi, filmy som si nikdy nevyvolával. Možno kvôli nedostatku voľného času, ale hlavne aj kvôli tomu, že som nemal v okolí nikoho, s kým by som k tomuto mohol pričuchnúť.
Začal si s fotografiou, aby si si dokázal uchovať zážitky. Zaujímalo by ma, ako si sa od tohto bodu profiloval ďalej
Toto bolo obdobie počas môjho štúdia na VŠ, kedy som sa už venoval aj herectvu. Mojimi prvými objektmi boli ľudia z rodiny, spolužiaci a kolegovia. Dalo by sa to prirovnať k akčnému portrétu.
Aké boli reakcie Tvojho okolia, keď si okolo nich začal pobehovať s fotoaparátom?
Boli to viac menej moji kamaráti, priatelia a spolužiaci, ktorí mi verili a mali ma radi, takže to vnímali pozitívne a radi sa toho aj aktívne zúčastňovali. Najväčšou kritičkou mojich fotografií, v tých začiatkoch, bola moja súčasná manželka, vtedy ešte len priateľka: “tie tvoje fotky, čo to je, veď to sú iba také tiene…” :)
Tiene?
Nazval by som to ako hodne podexponované fotografie, taký dramatizovaný low-key.
Od tej doby už nejaký čas prešiel, v dnešnej dobe sa venuješ prevažne rodinným portrétom a portrétom svojich hereckých kolegov, ktorí Ťa skutočne púšťajú do diskrétnych zón…
Keď som pred dvomi rokmi fotografoval svojich kolegov, pri nakrúcaní seriálu Divoké kone, objektívne som zhodnotil, že som brutálny parazit :) Tí ľudia ma poznajú, sú pri mne sami sebou a začal som využívať to prirodzené prostredie.
Máš skutočne pozoruhodné fotografie z rodinného, aj toho hereckého, prostredia, máš, však, aj iný fotografický žáner, ktorému sa venuješ alebo by si sa chcel venovať?
Určite, infrafotografia! Je to niečo, čo nie je úplne bežné. Mám doma aj upravený fotoaparát na infrafotografiu, takže ak čas dovolí, rád sa tomuto venujem. Tak isto ma čaká prvé svadobné fotografovanie pre môjho priateľa, ktorému sa páči moja tvorba, tak som sa mu prisľúbil.
Svadobné fotografovanie?
Áno, je to moja výzva. Tu by som chcel zachytiť nie atmosféru z pohľadu svadobčanov, teda objekt nevesta/ženích, ale predovšetkým práve naopak, z pohľadu mladomanželov na svadobčanov. Lebo to si budú pamätať “na toto sme sa dívali, nie ako vnímali všetci ostatní nás”.
Zažil si nejaký fotografický trapas?
Fotil som kolegyňu, počas nakrúcania, a ako som tak cvakal, zrazu zo mňa spontáne vybehlo “počuj, nikdy som si to nevšimol, ale ty máš také veľké poprsie…” Naštastie to zobrala športovo, pretože s fotografiami bola spokojná.
Keď toto berieme ako Tvoj najväčší trapas, tak to si skutočne vzorný fotograf a asi jedna z mála mediálne známych osobností, venujúcich sa fotografii, ktorá považuje kompliment na ženské prednosti ako krok za čiarou. Teba asi nelákali trendy fotografické štýly ako akt, však?
Nelákali, pretože som človek, ktorý si cení vlastný manželský vzťah… Keď napríklad pozvem manželku na predstavenie alebo sa pozerá na iný môj herecký výsledok, ktorý je prevažne o vzťahoch muž-žena a kde môže prichádzať k vzájomnej intimite, nie je jej toto určite príjemné. Nemal by som to srdce jej navyše povedať “zajtra idem s Lukášom na workshop, kde budeme fotografovať pekné nahé dievčatá.” :)
Fotografovanie aktu a práca s modelkou je tiež len profesionálna záležitosť, neberieš tento pohľad na vec veľmi osobne?
Nemám problém sa na tento typ fotografie pozrieť alebo zhodnotiť, no primárne ho nevyhľadávam.
Tvoje fotografie dobre poznám, mám k nim skutočne pozitívny vzťah, a teda okrem fotografovania hereckých kolegov sa venuješ predovšetkým rodinnej fotografii. Čo pre Teba fotografia znamená?
Fotografia je veľká vášeň. Je ťažké nafotiť ľudí, predovšetkým ženy, tak, aby sa im to páčilo. Od úplnej back-stageovej “špiny” (pozn.: umelo neupravované prostredie) som prešiel až k tým pekným portrétom a tej najosobnejšej kategórii, ktorou sú pre mňa moje deti.
Tieto fotografie však často nepúšťaš do sveta. Je tam cítiť detská nevinnosť a absolútna blízkosť
Už sú natoľko osobné, že ich nestrkám verejne každému pod nos.
Akým spôsobom sa vzdelávaš vo fotografii? Je to štúdium fotografickej literatúry, alebo Ťa skôr zaujíma pozorovanie a výsledná práca iných fotografov?
A to pozorovanie nestačí? Myslím, že mám schopnosť vnímať a hlavne sa inšpirovať dielom ostatných… Vždy sa snažím pochopiť zámer fotografa a jeho diela.
Ktorí fotografi Ťa dokážu inšpirovať?
Niki Boon! Dostal som sa k nej vďaka inému fotografovi, od ktorého som zhodou okolností kupoval objektív pre systém Fuji X. Tento pán ma okamžite zobral do svojho ateliéru, kde sme sa, pri káve, dlho rozprávali o fotografii. Hovoril som mu, že mám deti, ktoré je niekedy ťažké odfotiť. Vtedy mi povedal, aby som si prezrel prácu Niki, ktorá fotí veľa a snaží sa pri tom zachytávať bežné okamihy.
Pre niekoho možno bežné intímne rodinné okamihy…
Presne! Dnes som odfotil svojho 1,5 ročného syna, ako obeduje… V jednej miske cestoviny, v druhej miske cestoviny a prehadzoval si ich navzájom medzi miskami… Robil to dobrých 20 minút s takým zanietením a hrdosťou, že som musel rýchlo bežať pre fotoaparát a odfotiť to. Už teraz sa teším, ako si k tomu večer sadnem. Práve toto som odpozoroval od Niki Boon: zobrať foťák v tej chvíli, kedy by to ostatných možno nenapadlo.
Máš aj iné zdroje inšpirácie?
Mám. Veľmi sa mi páčila výstava “Osobné územia” od môjho šéfa a kamaráta Eda Kudláča. Veľmi dobre zvolená téma a ešte lepšie spracovanie. Po jej zhliadnutí sa na mnohé veci a udalosti pozerám inak. Ako som predtým taktiež spomínal, chystám sa fotiť svoju prvú svadbu, ktorú budem fotiť na Fujinu, takže teraz sledujem a načerpávam inšpiráciu aj z portfólia Fujifilm X fotografov.
V 99 % prípadov sú Tvoje fotografie v čierno-bielom prevedení, prečo?
Úprimne, v začiatkoch to bolo aj tým, že č-b prevod dokáže zakryť niektoré technické nedokonalosti :) Teraz je to hlavne tým, že pri fotografovaní do č-b sa dokážem lepšie sústrediť na výsledný kontrast a atmosféru. Sú však momenty, kedy to proste musí byť farba, napríklad: typická vianočná červeno-zeleno-zlatá výzdoba mojej mamy je pre mňa farebnou nostalgickou spomienkou, ktorú si chcem uchovať.
Zažil si už aj nejaké konkrétne fotografické úspechy?
Asi áno, bola to oficiálna výstava fotografií, ktorá bola súčasťou promo akcie pre predstavenie seriálu Divoké kone.
Máš špeciálne ambície vo svete fotografie, ktoré by si chcel dosiahnuť?
Vieš čo by som chcel? Keď si moje deti budú v budúcnosti pozerať moje fotografie, tak aby vedeli aké bolo ich detstvo, aká bola móda, aká bola doba, ako sme ich vychovávali. Toto by som chcel…
Viem o Tebe, že si veľkým milovníkom fototechniky, asi možno najväščím zo všetkých mojich známych. Fotíš na niekoľko rôznych systémov (Fujifilm, Leica, Sony…) a doma máš toľko optiky, ako starý alchymista (ako by zhodnotil môj dobrý priateľ Pavel Pekník :)
(Výbuch smiechu :D)
Mňa by však zaujímalo, čím Ti učaroval práve už spomínaný systém Fujifilm X
Začalo to pred piatimi rokmi, s Fuji X100! Z mojej strany to bol čisto nákup z trucu. Hovoril som si “čo je toto za kravinu, pevný nevymeniteľný objektív 35ka?” Predtým som bežne nepoužíval širšie ohniská, takže som s tým nevedel fotiť nič! Na fotkách som mal kompozičný bordel, ale dizajnovo sa mi veľmi páčil. Krásny fotoaparát, ktorý môžem mať stále pri sebe, tak som sa rozhodol.
Zvláštny dôvod na kúpu, ale každému podľa vlastnej chuti :) Verím, však, že nejaký zlom nastal, keďže si u Fujiny zostal… Kedy a prečo?
Pokiaľ možno, náš rodinný voľný čas trávime v prírode. Zbalený na rodinný výlet a s dieťaťom v košíku, bola zrkadlovková technika poslednou vecou, ktorú som chcel ťahať so sebou. Začal som sa učiť fotiť so širším ohniskom na x100ke a od tej doby som mal fotoaparát stále u seba. Veľmi sa mi páčil elektronický hľadáčik, kedy som videl presne čo fotím a nemusel som strácať čas zdĺhavým nastavovaním expozície. Nakoniec ma to chytilo natoľko, až som sa rozhodol predať starú DSLR techniku a dokúpiť modely X100s, ako aj X-Pro1 aj s vymeniteľnými objektívmi. Navyše od tejto doby som si prestal robiť hlavu s upravovaním fotografií, keďže Fujiny mali a majú dokonalý jpeg výstup.
Ja tuším, že si asi len u týchto modelov nezostal, alebo sa mýlim?
Prešiel som všetkými X100kami, X100, X100S, X100T a X100F. X-Pro1 a X-Pro2, M-kové modely, ako aj všetky X-E verzie. Z objektívov to bol napríklad Fujinon XF56 F1.2, XF90 F2, XF 50 F2, ale hlavne XF35 F1.4, ktorý bol veľmi využívaný, no neskôr som ho vymenil za novšiu verziu F2, ktorá je rýchla, tichá a vydáva krásny zvuk pri ovládaní (klik, klik, klik).
X-Pro1 pôvodne vystriedala X-T1, ktorá priniesla skvelú ergonómiu a navyše sprístupnila novú farebnú simuláciu Classic Chrome. Primárne preferujem čierno-bielu fotografiu, ale keď už musí byť farba, tak jedine classic chrome!
Čo pre Teba znamená predstava dokonalej fototechniky?
Fotoaparát, ktorý máš pri sebe. Fujifilm X100F :)
Máš nejaké posolstvo pre začínajúcich fotografov?
Fotiť! Aj keď nie som profesionálny fotograf, odporúčam učiť sa zo svojich fotografií, byť správne sebakritický, neľutovať žiadne fotografické rozhodnutie, nečakať na príležitosť a siahnuť po fotoaparáte aj vtedy, kedy by 98 % vlastníkov fotoaparátu toto neurobilo. A hlavne nelipnúť na fototechnike tým štýlom, že fototechnika urobí prácu za Vás. Pokiaľ je fotografia vo finále pútavá, netrápi ma či je ostrá alebo dogmaticky správne komponovaná. Možno ešte za mňa jedna zaujímavosť a to, dávať si fotografické úlohy a následne ich vyhodnocovať.
Bonus: Reportáž zo skúšky divadelného predstavenia “Smrť sa volá Engelchen”, kde Janko hrá partizána Freda (Foto: L. Trefilík)
