Pokud by se o někom dalo říci, že je dokumentaristou tělem i duší, pak je to právě Matúš Zajac. Vlastními silami a za pomoci několika dalších lidí se snaží udržet a oživit kvalitu české a slovenské dokumentární fotografie, a to skrze svůj obdivuhodný projekt Dofoto.sk.
Matúši, jak vám funguje dofoto.sk?
Ďakujem za opýtanie, krásne sme sa rozbehli, myslím, že behom tak krátkeho času sme uverejnili špičkových autorov a ich eseje. Stále kryštalizujeme našu redakciu a radi by sme ju doplnili o šikovných ľudí so záujmom o umenie a dokumentárnu fotografiu.
Proč jste se zaměřili právě na dokumentární fotografii?
Upresnil by som to na sociálny dokument s presahom do expresívnych východísk. Táto forma dokumentu je vo svete veľmi silná, má svoje zázemie a pevné miesto v galériách a autorských publikáciách. Na Slovensku a v podstate aj v Českej republike sa na moje prekvapenie pokladá za niečo zastarané a hrozivé, čo je nezmysel.
Jaké vlastnosti, cítění, či vnímání by měl mít člověk, který se rozhodne věnovat dokumentu?
Fotograf by mal mať v prvom rade v sebe charizmu, etiku a schopnosť zveľaďovať svoj komunikačný dar a estetický pohľad na problém a tému. Dôležitá je výdrž a chuť pohybovať sa dlhodobejšie v danom prostredí, stať sa pre fotografovaných rešpektovaným umelcom a zároveň aj priateľom. Samozrejme, autor expresívneho sociálneho dokumentu musí mať vnímanie, vychýlené voči zbežnému pohľadu a výnimočnú praktickú skúsenosť a fotografickú predstavivosť. Chladny, vypočítavý jedinec nikdy nedosiahne úroveň fotografie tohto typu, to si treba uvedomiť.
Proč se dnes skoro všemu říká dokument?
Dokument sa dnes zovšeobecnil, stal sa fraškou a pokusom o rôzne modernistické a postmodernistické umelecké východiska, ktoré sa stávajú nešťastným klonom bez empatie a sociálního opodstatnenia. Keď sa už všetko nazýva všeobjímajúco dokumentom, zakrýva to skutočnú podstatu dokumentu a jeho historického kontextu. Žije potom s nálepkami ako sociálny, expresívny, konceptuálny atď. Je až komické, čo všetko sa dnes na verejných sieťach pomenuváva ako dokument. Na školách už učí minimum dokumentaristov, alebo tam neučia vôbec, čím študenti prichádzajú o historickié a teoretické zázemie dokumentu ako jedného z kľúčových žánrov fotografie. Preto sme sa rozhodli na stránkach dofoto ukázať tvorbu autorov, ktorých u nás mnohí vôbec nepoznajú, ale vo svete tvoria v dokumente vrchol ľadovca.
Jaké jsou rozdíly mezi reportáží a dokumentem?
Reportáž je v podstate fotografovanie na zakázku pre rôzne magazíny, dopĺňajúce text. Fotograf je súčasťou tímu, ktorý vytvára názor na danú problematiku. Dokument je dlhodobá koncepčná tvorba autora, smeruje do galérií a knižných publikácií. Rôzne súťaže vystavujú samozrejme aj reportážnych autorov a odpublikujú ich v rôznych kolektívnych publikáciách, medzi reportážou a dokumentom nie je napokon nijaká priepasť, ale reportážne fotografie sú postavené na aktuálnosti daného okamihu, dňa, mesiaca, roka. Je fajn, že na World Press Photo je už aj „kolónka“ dlhodobých projektov pre autorov dokumentu. Darcy Padilla po dlhých rokoch práce uspela na tejto súťaži a to jej pomohlo, aby mohla vydať úžasnú knižku.
Jaké jsou rozdíly mezi expresivním, osobním, sociálním ad. dokumentem?
Termín osobný dokument rád používa Anders Petersen, ide o úplné prepojenie autora s fotografovanými. Expresia má dve polohy, vizuálnu a obsahovú, najlepšie je, keď autor obsiahne vo svojich fotografiách obe tieto polohy. Dnes si žiaci myslia, že zozrnia a zneostria obrázok a sú expresívni, čo je celkom zábavné, ale zároveň to dehonestuje estetiku. Treba si poriadne preštudovať expresionizmus. Ide o duševnú polohu, nie o umenie efektu. Sociálny dokument je základom a zároveň najzložitejším typom fotografie, pretože sa priamo dotýka veľmi náročných tém, akými sú drogy, kriminalita, inakosť mimo majoritnej komunity, prostitúcia, poukazuje na nespravodlivosť a domáce násilie, venuje sa otázkam zdravia, práci v ústavoch a podobne.
Když tě čeká práce na nějakém dokumentu, jak se připravuješ?
Ja si intuitívne vyberiem problematiku a postavy príbehu. Ak sa mi podarí preniknúť do ich osobného života v plnej dôvere, tak neskôr sa pripravujem veľmi dôsledne. Príbeh skladám niekoľko rokov ako puzzle a neustále premýšľam o nových témach a motívoch, o spôsobe nafotenia, ale aj o prefotení fotografií, s ktorými nie som natoľko spokojný. Je to dlhá a náročná cesta.
Jak se vůbec hledají témata?
V prvom rade je to záujem o daného človeka. Pokiaľ mám tému, ale absentuje mi tam jedinečnost osobného prepojenia, proste ju nefotografujem. Pre mňa je najdôležitejší človek.
Jak člověk pozná, že má na to věnovat se umělecké fotografii (nebavíme se o fotkách pro Instagram a cvacích do domácího alba)?
Opať ťažká otázka. Najprv na ňu odpoviem z osobného a potom z pedagogického hľadiska. Ja osobne som vedel, že budem fotografovať az v dákom treťom ročníku štúdia fotografie na strednej škole, a to som mal doma exluzívne zázemie umeleckého charakteru. V prvom rade teda treba na to istý čas, človek je ako vo vývojke. Spočiatku ma lákala kamera a až neskôr, keď som začal fotografovať svoj prvý osobný pribeh o pánovi Koprdovi, ktorý žil úplne sám medzi exotickým vtáctvom, pochopil som, čo ma napĺňa. Z pedagogického hľadiska sa neustále pokúšam objaviť talent počas školských semestrov. Behom prvej prednášky už viem vycítiť, kto má v sebe niečo viac a s tými študentmi sa pokúšam pracovať od úplných základov. Veľa mojich žiakov bolo ocenených na rôznych súťažiach, ale zatiaľ len dvaja ma presvedčili o svojom potenciáli.
Myslíš si, že sociální sítě ubíjejí uměleckou fotku?
Podľa mňa jej aj pomáhajú. Treba vedieť selektovať a byť na seba nesmierne prísny čo pozeráš.
Změní se to k lepšímu nebo to bude horší?
Masa fotografov je ako veľké vojsko pochodujúce do neznáma, z ktorého sa vráti späť len pár charakterov.
Aktuálně máte na dofoto.sk soutěž, máte tam nějaké zajímavé fotografie a co může soutěžící vyhrát?
Naša súťaž je taká špecifická a principiálne čistá, že viem a cítim, ako majú mladé talenty z nej aj strach. Súťaž je o príbehoch, o vášni a láske k dokumentárnej fotografii. Je medzinárodná a naozaj do nej posielajú fotografie talenty od Ruska po Izrael, čo je skvelé. Očakávam plno zaujímavých a silných príbehov. Vyhrať? Víťaztvo je už, že fotky pošlú. Teraz nominujeme pať autorov, ktorých zverejníme na našom webe a každý z nich dostane od porotcu darček v podobe analýzy svojich fotiek. Víťaz mi bude robiť asistenta na workshope v teréne, spracujeme s ním rozhovor, zverejníme jeho tvorbu a stane sa pevnou súčasťou na našom webe.
V čem by mohlo začínajícímu fotografovi pomoci být součástí focení s tebou?
Naučí sa za krátky čas to, čo som sa ja učil celé desaťročia od majstrov fotografie….
Nemáš pocit, že je mládí zpychlé? Že mají pocit, že nepotřebují někomu dělat „podržtašku“?
Mladým chýba výdrž, rýchlo sa nadchnú a za krátky čas zistia, že to nie je také ľahke a vykašľú sa na to, prípadne hľadaju jednoduchšiu cestu. Momentálne chcem otvoriť worky aj na teoretickú rovinu, takú školu dokumentárnej fotografie na tri semestre, aby sa žiakom dostalo viac poznania a určite im to pomôže aj do budúcnosti .
Jak někomu poskytneš kritiku, aniž bys ho sejmul tak, že už nikdy nic nevyfotí?
Každý nech fotografuje, na čo má potenciál, kritika má posúvať, nie dehonestovať a znechucovať. FAMU bola elitná škola, zložitejšie skúšky som v živote nezažil a už asi nezažijem a pán profesor Šmok mi nekompromisne trhal prácne nazväčšované fotografie, to bola škola, na akú sa nezabúda. A vidíš, fotografujem.
Co je podle tebe rukopis?
To najdôležitejšie a najcennejšie, čo fotografa robí fotografom!
Existuje něco jako dobrá a špatná fotka?
Samozrejme, že zlých fotografií sú milióny, a tých dobrých tisíce, ale je na schopnosti a vzdelanosti toho, kto posudzuje, aby vedel rozlíšiť, čo je dobré a čo priemerné.
Ty hodně čteš a studuješ fotografické knihy, proč je pro fotografa dobrá četba napříč žánry?
Každá prečítana knižka posúva človeka ďalej a to nehovorím o prehľade na poli fotografie a umenia. Treba mať knižky, treba si v nich neustále listovať. Kniha je pre mňa ako žena, stále v nej objavujem nové podnety.
Jak může být fotografovi při tvorbě nápomocná technika a jakou hraje roli v celém fotografickém procesu?
Do fotoaparátu sa musíš zamilovať, je to láska, ale pozor, nemalo by to byť vlastníctvo. Technika je veľmi dôležitá pre dosiahnutie výsledku, ktorý si nesieš v hlave. Svetlo je základom fotografie a preto treba ovládať synchronizovane svoj mozog, oči a fotoaparát. Fujifilm mi krásne sedí do rúk a spĺňa, čo od neho očakávam, má prekrásnu kresbu a v mojom postupe je dôležité aj to, čomu hovorím vizuálna špinavosť. Podarilo sa mi cez hľadáčik dostať do duší fotografovaných a preto s ním fotografujem už pomerne dlho a budem aj naďalej.
Mrkni na Matúšův web a sociální sítě:
